113 KILOMETROV ODVAHY

Annka, Janči, Jaro, Miška a Janka. Päť odvážnych nordic walkerov z rôznych kútov Slovenska a Čiech sa postavilo 20. apríla na štart pretekov Lazová 100-ka 2024.

Mnohým sú tieto preteky už známe, ale mnohí o nich počujú prvý krát, preto je namieste ich trochu priblížiť. Lazová stovka vznikla z diaľkového turistického pochodu v roku 2008. Zúčastňovali sa  jej v prvom rade turisti, potom sa pridali bežci a v roku 2021 ju, ako prvý nordic walker, úspešne prešiel náš kamarát Ján Brádňanský. Trať je dlhá 113 kilometrov s celkovým prevýšením 3800 metrov. Vedie krásnym prostredím, miestami s nádhernými výhľadmi, ale nič nie je zadarmo. Tú krásu si treba zaslúžiť, lebo trasa nie je len krásna, ale aj veľmi náročná. Každoročne ju desiatky pretekárov nedokončia. V tomto ročníku je číslo ešte vyššie. Z celkového počtu 330 účastníkov až 129 preteky nedokončilo. Nie je to hanba. Momentálna indispozícia alebo  nejaké zdravotné problémy a účastník je mimo hry. K pomerne veľkému počtu pretekárov, ktorí neprešli celú trasu, tohto roku určite prispeli aj mimoriadne náročné poveternostné podmienky. Chladné počasie, sneh, dážď a všadeprítomné blato dali poriadne zabrať. Väčšina trasy vedie po nespevnených povrchoch lesných či poľných ciest, ktoré sami o sebe nie sú vždy najbezpečnejšie. Tento krát po opakovanom výdatnom daždi sa pretekári často brodili  blatom alebo šmýkali na mokrej tráve. Odhliadnuc od toho, už samotná dĺžka trasy vzbudzuje obdiv. Pátral som teda po príčine, prečo sa členovia tímu vrhli do tohto dobrodružstva.  Prvým spojivom bola podpora dobrej veci, konkrétne vyzbierať čo najviac finančných prostriedkov na podporu Zážitkových terapeutických táborov pre onkologicky a chronicky choré deti. Fanúšikovia tímu odvahy mali možnosť sledovať ich cestu on-line a zároveň poslať svoj finančný príspevok. Suma vyzbieraná k dnešnému dňu značne prevyšuje plánovanú sumu 500,- Eur. Možno si niekto povie „kvapka v mori“, ale pravdou je, že kvapky tvoria i oceán. Za to im patrí vďaka.

Dobrodružstvo, výzvy a limity.

Ďalšie motivačné faktory sa už pri jednotlivcoch trochu líšili. Janko Brádňanský, ktorého by som nazval priekopníkom ultra pretekov s technikou nordic walking, ten vidí v každých pretekoch nové dobrodružstvo, možnosť posunúť svoje limity. Okrem toho oceňuje prostredie aj pobyt s priateľmi. Anka Rešovská potvrdila, že príklady tiahnu. O účasti na pretekoch začala uvažovať už v minulom roku, keď sledovala Jana a Jara. Chcela to skúsiť, otestovať svoju fyzickú i mentálnu silu. Podobnú motiváciu mala aj Miška Ďalogová, ktorá si po vlaňajšom úspechu na sedemdesiat kilometrov dlhej trati, chcela zdvihnúť latku. Janka Cíchová bola na takej dlhej trati prvý krát a bola to pre ňu výzva. Jaro Veigl sa uplynulý rok na tomto preteku poriadne vytrápil a bola to príležitosť overiť si, či sa za rok tréningu posunul.

Reklama

Všetci spolu a každý sám za seba.

Úvod bol možno trochu suchý ale teraz to už dostáva šťavu. Každému členovi tímu som položil dve rovnaké otázky. Aké boli najsilnejšie emócie a najťažšie chvíle počas pretekov.

Mišku najviac tešilo, že to nie je len „nejaký diaľkoplazecký walking“ ale že je to zároveň zbierka na pomoc deťom, ktoré to veľmi potrebujú. Najťažšie boli pre ňu chvíle, keď začala prudko strácať energiu a telo ju už nevládalo načerpať ani z jedál na občerstvovačkách. Hladina cukru prudko klesala, prišla únava a strašná zima, takže už nedokázala ďalej pokračovať a po osemdesiatich kilometroch musela preteky ukončiť. Napriek tomu sa Miška nevzdáva a nezanevrela. Ako sama povedala, posunulo ju to vpred, v prvom rade si uvedomila aké dôležité je pravidelné a vhodné dopĺňanie energie počas pretekov. Spoznala mnoho zaujímavých ľudí, ktorí jej vniesli do života energiu a radosť, ostalo je veľa zážitkov na ktoré bude dlho spomínať.

Anka je rada, že zvíťazila sama nad sebou a úspešne absolvovala svoju prvú stovku. Ustála to fyzicky a psychicky. Ani raz ju nenapadlo vzdať sa aj keď to bol mimoriadne náročný terén. Najťažšie chvíle prežívala pri zostupe k poslednej občerstvovačke v Šipkovom. Koleno ju bolelo každým krokom viac a viac, ale vydržala to. Na občerstvovačke bol istý Matúš aj s otcom, ktorí ju presviedčali, aby si dala teplý bujón, že to pomôže a zvládne to až do konca. Koleno ju síce neprestalo bolieť, ale nabrala síl a prešla chýbajúcich deväť kilometrov až do cieľa. Najsilnejším zážitkom bol pre ňu tímový duch, ktorí medzi nimi vládol. Pomáhali si vzájomne a podporovali jeden druhého.

Jara musím odcitovať, inak mi to nedá: „Najťažšia chvíľa prišla za poslednou občerstvovačkou, keď ti s úsmevom povedia, že ťa ešte čaká desať kilometrov. Je to síce neporovnateľné s tým čo si prešiel ale aj tak. Vtedy je to už len o hlave lebo ostatok ťa bolí“. Ale ťažkých chvíľ bolo viac, keď Miška musela ukončiť preteky, keď Janka spadla a poranila si palec, keď videl ako sa Anka trápi dolu kopcom s boľavým kolenom. Aj tých silných zážitkov bolo viac, za zmienku určite stojí snehová fujavica na Javorine, alebo tančeky a pády na mokrej lúke v daždi. Spočiatku to bolo aj zábavné ale neskôr smiech prešiel, niektoré pády boli bolestivé. Naozaj, nebolo to ľahké.

Janka: „Lazovú stovku som spoznala v ročníku, v ktorom počasie ukázalo, že príroda sa nepýta na naše plány. Za mňa je to ale super skúsenosť, pretože som mala možnosť trať spoznať ako naozaj náročnú a nevyspytateľnú. Mám rešpekt ku každému kilometru a v niektorých úsekoch aj "ku každému metru" trasy. Bola to veľmi cenná skúsenosť, ktorá potvrdila aké dôležité sú všetky detaily. Napríklad som značne podcenila výber topánok do extra blativého terénu. Vôbec som nepočítala s tým, že trať môže v podstate až z 2/3 tvoriť „extrémne“ blato, po ktorom sa šmýkaš hore dolu a miestami zapadáš až po členky. Ako prvé som zvolila topánky, ktoré boli extra pohodlné, ale v tom extrémnom teréne ma vôbec nedržali. Krízu som mala v noci zo soboty na nedeľu, keď som si brodiac sa bahnom natiahla úpon na pravom kolene. To som regulárne plakala. Ale je to zase o tom „mentorstve“, Janko na mňa počkal a veľmi empaticky moju pozornosť odviedol úplne inam a ja som potom v pohode pokračovala. Problémy spôsoboval aj narazený prst po páde. Tu som pocítila silnú podporu tímu. Ruka ma síce mega bolela, ale všetci okolo mi trpezlivo otvárali vrecká, dávali kapucňu na drdol, drdol z kapucne alebo nasadzovali rukavice. Samozrejme, myseľ stále podsúvala otázky ... prečo ja, prečo mám takú smolu, prečo taká komplikácia, prečo také počasie? To sú veci, ktoré musí človek ustáť v hlave.

Janko ako ostrieľaný ultra walker mal tých pozitívnych zážitkov viac. „Ešte pred štartom ma dojalo to, ako nám ľudia fandia a držia palce na Slovensku aj v Čechách. Ranný štart s čelovkami v lese mal svoje čaro. To ako sa náš tím formoval každým kilometrom. Pomáhali sme si, povzbudzovali jeden druhého, smiali sa aj frflali. Pre mňa bola táto Lazová 100-vka výnimočná v tom, že sme tu boli ako rodina. Moja manželka Katka pomáhala na dvoch občerstvovačkách, tak som ju mohol počas cesty vidieť a objať. Najväčšia emócia prišla po dokončení tejto pre mňa najťažšej Lazovej 100-vky. Najťažšie chvíle nám tento krát pripravilo počasie. Ale aj o tom je život a šport. Prešli sme si blatom všetkého druhu, zmokli sme niekoľkokrát, na Veľkej Javorine sme zažili snežnú búrku. Najťažšie pre mňa bolo vidieť, ako padajú členovia nášho tímu. Niektoré pády vyzerali dosť hrozivo. Vždy sa zdvihli a išli ďalej. Máte môj veľký rešpekt priatelia.“

Zamyslenie na záver.

Našich „päť statočných“ sme nazvali tímom odvahy. O odvahe nájdeme na internete stovky citátov viac či menej známych osobností. Ja som si vybral Paulo Coelho, ktorý povedal: „Človek musí pochopiť, že odvaha nie je absencia strachu, ale skôr sila ísť vpred napriek obavám.“ pretože si myslím že sa k nášmu tímu najlepšie hodí. Každý z tímu mal v kútiku duše určité obavy, ako to zvládne, vydrží to, aké bude počasie,  čo keď toto alebo tamto. Napriek tomu vyrazili do tmy a šli tak, ako najlepšie vedeli. Niektoré z obáv sa aj naplnili, počasie bolo tvrdou skúškou, niektorých trápili rôzne bolesti a silná únava. Napriek tom šli pokiaľ vládali. Bez ohľadu na čas, v ktorom došli do cieľa, dosiahli svoje osobné víťazstvo, nad sebou samým. Okrem toho organizovanou zbierkou prispeli na dobrú vec a končenom dôsledku, môžu byť dobrou motiváciou pre mnohých ľudí. Nie každý chce lámať rekordy na ultra dlhých tratiach, ale niekedy potrebuje prekonať prekážky aj na tých krátkych aby sa posunul vpred. Aby si dal tých svojich pár kilometrov v parku, možno aj keď prší alebo fúka.

Napísal: Steve / Foto:Jano, Anka, Miška.