NORDIC WALKING A KOPA RADOSTI

Mira Petrušku som už dávno mal v hľadáčiku, ale akosi nebolo času. Po dlhších pretekoch bývajú pretekári unavení a keď ich čaká ešte niekoľko sto kilometrov dlhá cesta domov nečudo, že nemajú chuť na dlhé rozhovory. Tento krát to bolo iba päť kilometrov a z Topoľčianok do Trnavy to mal Miro „na skok“. Využil som príležitosť, sadli sme k dobrej káve a tu je výsledok.  

Steve: Miro, už dávnejšie som si všimol, že sa ti v nordic walkingu celkom darí, tak by som sa by si nám mohol prezradiť nejaký tajný recept na úspech. Ale skôr než prejdeme k receptom, povedz niečo o sebe. Zatiaľ viem len, že korene máš na východe ale potom ťa „presadili“ do Trnavy (smiech).

Miro: Je to pravda, narodil som sa v Prešove, absolvoval som SOU Hutnícke, kde som sa vyučil zámočníkom a desať rokov som pracoval vo VSŽ. Popri tom sme stihli s manželkou tri dcéry. Dve žijú momentálne v zahraničí, jedna v Škótsku a druhá vo Švédsku. Práve po poslednej návšteve vo Švédsku mi dcéra písala, že čoskoro päť ročná vnučka cestou zo škôlky začala so spolužiakom  „parodovať“ dedka s paličkami ☺. Tretia, najmladšia je ešte s nami. V 1991 som presťahoval z rodinných dôvodov do Trnavy, kde žijem doposiaľ. Nebolo to ľahké, ale keď svokor zomrel nechceli sme aby svokra ostala sama. Pracujem ako technický kontrolór v ŽOS Trnava.

Steve: To sťahovanie bola dosť výrazná zmena, ale aj také situácie život prináša. Skús nám priblížiť tvoj vzťah k športu. Športoval si od malička, alebo si začínal neskôr, čo ťa bavilo.

Miro: V detstve, tak ako prevažná väčšina chalanov na dedine, sme sa naháňali za loptou, bicyklovali, v zime to zas boli lyže alebo bežky. Ale už na základnej škole ma priťahovala atletika. Práve atletike som sa venoval aj na učilišti v klube VSŽ Košice, kde bol mojou parketou hod oštepom. V tom období som dosiahol aj viacero športových úspechov, taký čo mi utkvel v pamäti bolo druhé miesto na Majstrovstvách ČSSR Hutníctva ťažkého strojárstva  v Třinci. Nejaký čas som sa venoval atletike ešte aj v Slávii Trnava, ale potom  prišli tie každodenné starosti, tri dcéry, starostlivosť o rodinný dom, záhradu, domácnosť a tak pomaly šla atletika bokom. Ostali mi ešte bežky v zime, často sme chodievali celá rodina bežkovať v okolí Trnavy. Ja sám najčastejšie na Kremnické vrchy, tam je to najlepšie. V roku 1988 som dokonca absolvoval Bielu Stopu. Bohužiaľ, snehové podmienky sa postupne zhoršovali takže aj toho bežeckého lyžovania bolo menej, preto som si nedávno kúpil aj kolieskové bežky.

Reklama

Steve: Vždy keď niekto spomenie Bielu Stopu tak ma chytá nostalgia. Ja som ju dal osemkrát a pamätám časy, keď mala 51 kilometrov a ciel bol v Banskej Bystrici na Fončorde. No nič, ideme ďalej. Ako a kedy si vymenil oštep za nordic walking palice?

Miro: Bolo to štyri, možno päť rokov dozadu, vídaval som dve susedy ako chodia s palicami a potom som niekde čítal, že v „Kamenáči“ teda v Kamennom mlyne bude akási prezentácia nordic walkingu a tie susedy ma lámali, či by sme tam nešli. Nakoniec som sa teda dal „ukecať“ a šiel. Stretlo sa tam asi 90 ľudí, z toho 80 % žien. Tak ma to oslovilo, že som kúpil palice a začal trénovať. Samozrejme stále som to bral ako prípravu na bežky. Susedy spočiatku chodili so mnou, ale vzhľadom na moju atletickú minulosť, po čase už nestíhali a chodil som sám.  Ani neviem ako, možno v tom má prsty aj Jaro Veigl, jedného dňa som šiel svoje prvé preteky. V ŽOS Trnava bol beh na 6 km. Po ňom mi Jaro hovorí, či nejdem s ním na Národný beh M. R. Štefánika v Brezovej pod Bradlom, kde bola aj kategória Nordic Walking. Išiel som. Mňa netreba na pohyb dva krát prehovárať. Skončil som tam na druhom mieste za Jarom a pred Andy Hlaváčom s čím som vôbec nepočítal. Potom Madunický Cibulák, ten som už vyhral. Zapáčilo sa mi to a motivovalo tak, že som pokračoval v pravidelných tréningoch i ďalších súťažiach.

Steve: Áno, tých súťaží by bolo dosť ale nechceme unavovať čitateľa nejakou štatistikou, predsa len by som spomenul tvoj úspech Slovenskom Pohári Nordic Walking 2023, kde si sa stal vo svojej kategórii (muži nad 60 rokov) absolútnym víťazom. Len pohárových súťaží si absolvoval osem, okrem toho nejaké ďalšie. To sa bez poriadnej kondičky ani nedá. Máš nejaký špeciálny tréningový pán a prezradíš nám niečo z neho?

Miro: Môj tréningový plán môžem kľudne prezradiť, je veľmi jednoduchý. Kedykoľvek mám čas obujem sa a idem. Minimálne 3 – 4 do týždňa, ale keď sa dá aj viac. Dĺžka trate tiež býva rôzna, od tých desať do pätnásť kilometrov. Možno ešte taký malý detail, nie vždy mám chuť, ale prekonám sa a idem. Možno aj preto sa mi darí dosahovať tie výsledky.

Steve: Súhlasím, často práve tie malé detaily robia výsledky. Mnohí poznáme toho nášho malého škriatka, ktorí nám šepká „sadni si, oddýchni, dnes si mal ťažký deň, pôjdeš zajtra“ a zrazu ubehne týždeň a my nič, palice i topánky suché. Takže vlastná motivácia ti nechýba, máš okrem toho aj nejakú tú vonkajšiu?

Miro: Áno mám. Podarilo sa mi k tomuto športu pritiahnuť aj najmladšiu dcéru Lenku a manželku. Pamätám ako som im ráno robil „inštruktáž“ v záhrade a potom sme išli spolu na preteky do Malinova. Odvtedy sme boli častejšie na nordic walking spolu.

Steve: To bolo odvážne ale oplatilo sa, máš parťáčky na tréning. Keď už tak spomíname rôzne preteky, prezraď ktoré ti tak najviac utkveli v pamäti ale boli niečím výnimočné.

Reklama

Miro: Každé preteky majú svoju atmosféru, ale taký najväčší úspech som dosiahol   pred dvoma rokmi na Majstrovstvách sveta v Poľsku v Szklarskej Porebe. Boli sme tam spolu s Jarom Veiglom, Paťou Botkovou a Emilom Páleníkom starším. Bol to zážitok a ešte okorenený takou kurióznou situáciou. Ja som skončil vo svojej kategórii na štvrtom mieste. Keďže domov sme to mali kus cesty, nečakali sme na celkové vyhlásenie výsledkov ale vybrali sme sa na cestu domov. Možno tak po sto kilometroch Jaro na internete zistil, že pri pretekárovi predo mnou boli uplatnené nejaké trestné body a vlastne som skončil tretí. Mrzelo ma, že som si nevychutnal ten moment na stupienku víťazov, ale už sme sa nevracali. Aj som im písal, aj mi sľúbili medailu poslať, nemám ju doposiaľ, ale spomienka ostáva.

Steve: Tak je, zbierajte zážitky, tie vám nik nevezme. Ani vaše pocity a emócie vám nik nevezme ak sa ich nevzdáte sami. Čo tebe dáva nordic walking?

Miro: Kopu radosti. Do tej kopy sa vlastne dá skryť všetko, psychické uvoľnenie, zlepšenie zdravia, stretávanie sa s príjemnými ľuďmi, poznávanie nových miest. Napríklad v tomto roku sa chystám na MS v Poľsku, tiež by som rád absolvoval preteky v českom Bruntále a mnohé iné. Neriadim sa nejakým striktným plánom, záleží na okolnostiach a určite aj na partii, ktorá sa na tú ktorú aktivitu dá dokopy.

Steve: Tak si mi vyfúkol otázku, čo sa týka plánov a ostáva mi taká záverečná. Čo by si odkázal walkerkám a walkerom, bez ohľadu na to, či úž sú aktívni alebo ešte len v štádiu ideového zámeru?

Miro: Myslím, že najdôležitejšie je byť ľudský, brať život so všetkým čo prináša a tešiť sa aj z maličkostí.

Steve: K tomu už nie je čo dodať, takže ďakujem ti za rozhovor a prajem aby ti tá „kopa radosti“ dlho vydržala.

Napísal: Steve / Foto: Miro Petruška