JAVORNÍCKA NORDIC WALKINGOVÁ 100VKA

Zatiaľ čo sme sa my potulovali po štiavnických tajchoch, náš tímový kolega Janko Brádňanský absolvoval uplynulý víkend Javornícku stovku. Boli to už jeho tretie dokončené preteky s viac ako sto kilometrovou trasou. Keďže sa celkom rýchlo zregeneroval, tak som využil situáciu a položil mu niekoľko otázok. Aby bolo jasné o čom hovoríme, najprv si samotné preteky trochu priblížime.

Javornícka stovka už má za sebou aj nejakú históriu. Tento rok sa konal desiaty ročník. Trať viedla z Čadce do Lysej pod Makytou, mala 105 kilometrov s celkovým prevýšením 4480 metrov. Časový limit na zvládnutie celej trate bol 28 hodín. Inými slovami, pretekári boli  na trati nonstop, bez spánku, s možnosťou krátkych odpočinkov na občerstvovacích staniciach. Okrem celkového limitu museli pretekári dodržať aj časové limity prechodu jednotlivými kontrolnými bodmi. Trasa viedla väčšinou lesnými, alebo poľnými cestami v krásnom prostredí Javorníkov. Tieto preteky boli doposiaľ výhradne záležitosťou pre diaľkoplazov a ultrabežcov. Nordic walker sa na trati objavil tohto roku prvýkrát. Sme radi, že to bol práve náš Janko.

Janko, mám dosť bohaté skúsenosti s nordic walkingom, moja najdlhšia, nesúťažná  trasa bola niečo okolo 35 kilometrov. Stovka sa mi zdá ale poriadne silná káva. Povedz nám, ako si sa na to pripravoval.

Určite sa nedá vyraziť na sto kilometrovú trať len tak po pár týždňovej príprave. Ja som začal uvažovať o takom dlhom preteku po viac ako trojročnom aktívnom tréningu nordic walkingu. Uvedomil som si, že je to iný druh pretekov oproti tým, ktoré bežne absolvujem (5,10,21km). Uvedomujúc si to, som sa príprave venoval naozaj poctivo. Okrem toho som mal šťastie, že sa mi dostalo veľkej podpory od kamaráta Mária, ktorý je dlhoročným ultrabežcom. Poskytol mi dôležité informácie ako sa na takéto preteky čo najlepšie pripravovať. V tréningovom pláne je dôležité postupné navyšovanie kilometrov v aeróbnom pásme s dostatočným prevýšením terénu. Taktiež som striedal rôzny terén, aby si nohy zvykli a vedeli sa prispôsobiť, pretože aj na trati sa striedajú  rôzne povrchy. Väčšinou to boli lesné, alebo kamenisté cesty, trávnaté úseky, ale nevyhli sme sa ani asfaltu a to najmä pri prechode obcami, či osadami na trase. Veľmi dôležitou súčasťou prípravy je aj dodržiavanie pitného režimu a stravovacieho plánu vrátane doplnkov výživy. Potrebná je aj dostatočná regenerácia.

Reklama

Dobre, ako to reálne vyzeralo na trati?

Vyrážali sme z Čadce o siedmej hodine ráno. Po hromadnom štarte sa  celá viac ako stopäťdesiat členná  skupina začala postupne trhať. Chladné hmlisté ráno nám pomaly  odkrývalo krásne nové výhľady na okolitú prírodu. Po mojich predchádzajúcich skúsenostiach som si kládol za ciel udržiavať tempo a nezdržiavať sa na občerstvovačkách viac ako je nutné. Spočiatku sa mi to celkom darilo, ale bežci boli rýchli a po nejakom čase sa mi všetci stratili z dohľadu. Napriek mojej pozornosti som sa nechal zmiasť značením síce podobnej farby, ale úplne iného účelu, ktoré tam pravdepodobne zanechali  lesníci pri ťažobných prácach. Tak som zišiel z trasy  a musel sa vrátiť, čo mi pridalo štyri kilometre naviac. To spôsobilo, že ma predbehol zadný voj dobrovoľníkov, ktorí zbierajú technické značenie trasy za posledným pretekárom. Mysliac, že už nik nie je na trati, značenie odstránili. Nemať natiahnutú navigáciu v hodinkách tak asi ani na prvú občerstvovačku netrafím. Došiel som tam 15 minút pred limitom a DNF- ke, teda ukončeniu pretekov som unikol o vlások. Samozrejme, to človeka na začiatku veľmi nepovzbudí. Skoordinoval som sa a ďalej som už so značením problém nemal.

Prvú občerstvovačku si teda mal za sebou, ako sa ti darilo ďalej?

Ďalej sa mi išlo celkom dobre, hmla sa zodvihla, usmialo sa aj slnko a Javornícka príroda mi poskytla krásne jesenné výhľady, ktorým človek ťažko odolá. Občas som zastal a niečo odfotil. Dá sa povedať, že tento úsek som si poriadne užíval, míňal som rôzne zaujímavé miesta, kde tu sa objavila romantická chalupa, odpočívadlo, alebo drevený kríž, či Lurdská jaskyňa Panny Márie.

Kdesi za treťou občerstvovačkou som vošiel do lesa a romantika sa trochu stratila. Ocitol som sa na nákladnými automobilmi rozjazdenej, bahnitej ceste, ktorá je využívaná k ťažbe dreva. Bohužiaľ, nebola to jediná, takýchto úsekov ma čakalo ešte viac. Útechou mi bolo, že 150 pretekárov predo mnou mi vyšliapalo celkom peknú cestičku, ale i tak som sa poriadne zablatil. S tým však človek musí počítať kdekoľvek sa vyberie do lesa. Bol som rád, že na kontrole Semeteš, ktorá bola  na 49 deviatom kilometri som sa dostal za vidna. Bolo to zároveň miesto, kde ma čakala batožina, mohol som sa prezliecť, najesť a pripraviť na noc. Dobil som si mobil, pretože moju power banku som nechal v inom batohu. Chladné počasie ešte viac „žmýka“ baterky a čo by som sám robil bez spojenia v noci? Ľudia na občerstvovačke boli veľmi srdeční, ochotní pomôcť a dostal som aj cenné rady, ako to v noci na ďalšej trase zvládnuť.

Práve som mal na jazyku, opýtať sa ako sa ti darilo v noci. Nočný walking s čelovkou je fajn,  ale najmä v známom teréne a možno tak tri až päť kilometrov. Teba ale čakalo podstatne viac. Aké to bolo?

Do noci som vyrážal sám, čo bola prvá skúsenosť tohto druhu, pretože na iných pretekoch sme boli viacerí. Strach som nemal, pretože nebolo počuť zver a pomerne často trať viedla okolo chát či ľudských obydlí. Veľmi pomáhalo nočné reflexné značenie, ktoré efektívne zlepšuje orientáciu. A keďže  bola príroda zahalená tmou, nebolo sa čím kochať, tak som iba šliapal. Sám som bol prekvapený, že na pár kilometroch som mal lepší čas ako vo dne.

Niekde medzi 65 až 70 kilometrom bola skrytá kontrola. Tam som pocítil dosť silnú únavu, najmä pri stúpaní do kopca a musel som veľmi načrieť do svojich síl. Dostal som sa na Hotel Fran, kde som unavený padol na stoličku, začal dopĺňať vodu a zrazu niekto vykríkol ... to je on, nevedel som, že je to o mne. Až po chvíli som zbadal početnú skupinu mojich fanúšikov, ktorí ma sledovali na trase a teraz nadšene vítali a povzbudzovali. Toto povzbudenie bola obrovská vzpruha, možno urobila viac ako teplý čaj a energetické tyčinky. Bol to zároveň aj záväzok, lebo som všetkým sľúbil, že to nevzdám a preteky dokončím.

Vyšliapať na Portáš bola ďalšia lahôdka, ktorá stála litre potu. Trať ďalej viedla po česko – slovenskej hranici. Hmla a vietor na hrebeni ma výrazne spomalili. Schádzajúc k hotelu sa mi zdalo, že niečo mi svieti za chrbtom. Obzrel som sa a videl dve svetlá akoby za mnou išlo auto. Mysľou mi preletelo, je to colná stráž, alebo prevádzači. V súčasnosti oboje bolo reálne. Nakoniec vysvitlo, že  to bol druhý tím zadného voja, ktorí ma dobiehal. Celkom som sa potešil.

Kontrola Portáš znamenala teplé jedlo v hoteli a povzbudenie od srdečných ľudí. Od Portáša po ďalšiu kontrolu  mi robili spoločnosť dobrovoľníci zadného voja a ich štvornohý miláčik, ktorí ma celkom dobre držali v tempe, keďže známky vyčerpania boli už zjavné.

Keď si vyrážal z hotela Portáš, od cieľa ťa delilo ešte viac ako dvadsaťtri kilometrov.  Čo ti najviac pomohlo dôjsť do cieľa?  

Za úsvitu som už bol na kopci Makyta. Svitanie mi dodalo novú energiu. Raňajky na Benadine mi dodali aj fyzickú energiu. Rozlúčil som sa s mojimi sprevádzajúcimi dobrovoľníkmi a pokračoval som sám do Lysej pod Makytou.

Za zmienku určite stojí skúsenosť, ktorú som zažil. Tesne pred obcou som videl na križovatke chlapa s dvoma čiernymi psami, keď som prišiel na miesto nik tam nebol. O pár metrov ďalej som videl chlapa s krížom pod pazuchou, ale bol tam iba krík.

Stretol som sa s problémom spánkovej deprivácie, ktorá vzniká nedostatkom spánku. Jedným zo symptómov sú aj halucinácie, ktoré sa môžu vyskytnúť aj po jednej prebdenej noci najmä v súbehu so zvýšenou telesnou aktivitou. Našťastie to ďalej nepokračovalo a kráčal som k cieľu. Posledné kilometre boli pekné, ale náročné. Pomerne strmé klesanie po mokrej šmykľavej tráve a blate ma nútilo zabudnúť na krásy prírody a venovať sa naplno každému kroku. Schádzam do dediny a smerujem k cieľu. Je to tam :)

Celú trať, vrátane mojich poblúdených štyroch kilometrov, teda 109 kilometrov som absolvoval za 26 hodín 55 minút. Podarilo sa mi splniť jeden z mojich cieľov, keďže som prišiel hodinu pred limitom. 

Ďakujem organizátorom, dobrovoľníkom, mojim fanúšikom za pomoc a podporu :)

Reklama