DVAJA NORDIC WALKERI NA TRASE LAZOVEJ STOVKY

Steve: Nazdar chalani, som rád, že ste si našli čas na stretnutie a očakávam, že nám trochu priblížite to vaše „ultra nordic walking dobrodružstvo“. V prvom rade, čo to vlastne Lazová stovka je?

Janko Brádňanský: Lazová stovka vznikla z diaľkového turistického pochodu v roku 2008 a zúčastňovali sa v prvom rade turisti, potom sa pridali bežci a v roku 2021 som bol oficiálne ako prvý nordic walker, ktorý ju úspešne prešiel.

Steve: Takže toto, bola už tvoja tretia Lazová stovka, ktorú si absolvoval. Povedz nám trochu viac o samotných pretekoch a trase.

Jano: Ako každá stovka, ani táto nie je zadarmo. Trať je dlhá 111 kilometrov s celkovým prevýšením 3800 metrov. O náročnosti hovorí aj fakt, že aj tento rok vyštartovalo 360 pretekárov a viac ako 70 ich nedokončilo. Nie je to hanba. Možno niektorých postihla momentálna indispozícia alebo nejaké zdravotné problémy a niektorí možno podcenili prípravu, bez ktorej je úspešné dokončenie takmer nemožné. Spomínam napríklad na mladší pár, chlapec a dievča, ktorí sa vydali na trasu so zbytočne ťažkou a rozmernou batožinou. Neutiahli to a skončili na 50. kilometri.

Steve: Janko ako si povedal, absolvoval si to už tretí krát, takže poznáš náročnosť trasy a možné úskalia, ako si sa na tento pretek pripravoval?

Janko: Nordic walkingu sa venujem od roku 2019, takže mám množstvo nachodených kilometrov, dostatočné skúsenosti aj primeranú kondíciu. Ultra preteky, však vyžadujú ešte niečo viac. Začína sa to vhodnou výbavou, najmä obuvou a oblečením, lebo každá zdanlivá maličkosť môže mať pri takom veľkom objeme kilometrov nepríjemne dôsledky. Druhou dôležitou oblasťou je vhodné stravovanie a pitný režim a to aj pred samotnými pretekmi. Pitný režim a rýchla energia je vlastne aj v povinnej výbave na preteky. K tomu si pridávam aj doplnky výživy, aby telo malo dostatočnú zásobu minerálov a vitamínov, ktoré k maximálnemu výkonu zvlášť potrebuje. Celkovej kondícii prospieva aj pravidelný  a dostatočný spánok. Čo sa týka tréningu, postupne som navyšoval objem tréningových kilometrov v aeróbnom pásme, na rôznom povrchu a výškovom profile trás.

Reklama

Steve: Jaro, ty si sa objavil v rodine nordic walkerov pomerne nedávno, preto si neodpustím klasickú otázku. Ako si sa k tomuto športu dostal a potom ako si trénoval na tento pretek?

Jaroslav Veigl: Niekedy sme spolu s partnerkou Michaelou behávali, ale beh jej úplne nevyhovoval a tak som premýšľal o niečom inom. Ako tu už býva, narazil som na pár článkov a jedno video na Youtube od akéhosi Taliana, ktorý propagoval nordic walking. Bolo to tak tri roky dozadu. Nabudený a premotivovaný som sa prihlásil na moje prvé preteky - Ružindolský víchor, kde som na 4 kilometrovej trati dokonca vyhral. Upozornili ma však, že od správnej techniky som poriadne vzdialený. Začal som teda hľadať niekoho, kto by nás to naučil robiť správne. Narazil som na inštruktorku z Piešťan, absolvovali sme minikurz. Bolo to o kus lepšie ale stále som bol zo seba dosť sklamaný pretože mi to veľmi nešlo. Nevzdal som to, pracoval na sebe, vzdelával sa, trénoval, absolvoval som kurz sprievodcu a neskôr inštruktora nordic walking. Takto vybavený som začal nordic walking šíriť medzi ľuďmi, najmä v okolí Trnavy. Na Lazovú stovku som nerobil nejakú špeciálny prípravu. Fungoval som vo svojom bežnom tréningovom režime, čo je cca 250 až 300 km mesačne. Vsunul som do toho dýchanie podľa Wima Hofa a prvky meditácie.

Steve: Ako ste sa vy dvaja dali vlastne dokopy a rozhodli sa absolvovať tú stovku spoločne?

Jaro: Mám hodne známych, ktorí chodia na diaľkové behy. Strašne ma to lákalo. Nevedel som si to však predstaviť, že to dám. No a potom som si povedal, keď to dal Janko Brádňanský, mohol by som to dať aj ja. Prihlásil som sa až trikrát, prvý krát som ochorel, potom som mal problémy s kolenom a na tretí krát to vyšlo.

Jano: S Jarom som sa spoznal na Skalke pri Kremnici. Myslím, že to bolo v roku 2020. Odvtedy sme sa častejšie stretávali na rôznych súťažiach. Pri spoločných rozhovoroch sa zrodila myšlienka, že tento rok to dáme spolu. Pár dní pred štartom sme sa dozvedeli, že tento ročník Lazovej stovky bude mať aj charitatívny rozmer, ktorý spočíval v získavaní financií pre deti na zážitkové terapeutické tábory pre onkologicky a chronicky choré deti.

Steve: Teraz by som rád priblížil čitateľom, čo sa deje pri takom preteku na trase s telom a v hlave účastníka. Aké to teda bolo?

Jaro: Stojac na štarte som bol na „totálku“ kľudný, akurát som si zabudol zapnúť hodinky. Potom sme vyrazili do tmy s čelovkami na hlavách. Ticho sme kráčali lesom, v pološere za svitania som sa snažil všímať prírodu a zoznamovať sa s terénom. Bežci, ktorých rýchlosť bola oproti nordic walkingu podstatne vyššia, sa nám postupne vzďaľovali. My sme kráčali nordic walking technikou, snažili sa nastaviť udržateľné tempo, aby sme to neprepálil a stihli pri tom časové limity, stanovené pre prechod cez kontrolné body.

Jano: Súhlas, pri tak dlhej trase je veľmi dôležité nastavenie správneho tempa, pretože s pribúdajúcimi kilometrami sa rezervy hľadajú čoraz ťažšie. Keďže to bol môj tretí štart, nebol som v nejakom strese. Ten som zažil až na prvej občerstvovačke. Ako vždy počas našich výšľapov aj ultra pretekoch sa snažím, v rámci možností, toho nafotiť čo najviac. A tak sa stalo, že pár sto metrov po občerstvovačke mi mobil chýbal. Menší stres, otočka a vrátili sme sa na miesto činu, kde sme ho našťastie našli.

Reklama

Steve: Dobre páni, štart sa podaril, mali ste za sebou prvé kilometre ale poriadny kusisko cesty ešte pred sebou. Zaujímalo by ako ste to zvládali a prežívali ďalej a keďže je úplne bežné, že dvaja ľudia neprežívajú a nepopisujú tú istú situáciu rovnako, poprosím každý zvlášť. Jednoducho vaše zážitky, pocity, dojmy tak ako si ich pamätáte. Čo sa vám páčilo alebo aj nie. Aká bola trasa, značenie, občerstvenie, ako sa vám išlo. Proste čo vás napadne.

Jaro: Rozmýšľam odkiaľ začať, asi od tých príjemných. Celkovo hodnotím trasu ako veľmi zaujímavú, krásna príroda a viacero zaujímavých miest, ktoré sme míňali. Bolo to samozrejme Bradlo, Veterný mlyn, ktorý je typickou ikonou pre tento pretek, išli sme okolo kráľa stromov, ale priznám sa, že už si celkom nepamätám, prečo si tento titul vyslúžil. Vynára sa mi v pamäti obec Filipovo, ktorá mi pripadala neskutočne dlhá, nie a nie prísť na koniec. Viacero zážitkov sa mi potom spája s telesnou nepohodou. Napríklad vo Vrbovciach ma tak rozbolelo koleno, že som jeden úsek dolu kopcom cúval. Príjemne spomienky mám na ľudí, ktorých sme postretali, napríklad partička horárov, ktorí dobrosrdečne ponúkali štamperlík Jägermeistera na potúženie, čo sme samozrejme odmietli lebo to by nás asi zaklincovalo. Bol tam bežec  Matúš  so psom, ktorí s nami išli nejakých štyridsať kilometrov, bolo to práve pre Veľkou Javorinou, asi na sedemdesiatom kilometri kde ma chytila poriadna kríza. V tej chvíli som bol na tom psychicky aj fyzicky najhoršie z celých pretekov. Som vďačný  Matúšovi aj Jankovi, že ma podržali, lebo už som uvažoval o skončení pretekov. Ťažko definovať presnú príčinu, ale veľký podiel malo na tom asi moje „predávkovanie“ sladkými jontovými nápojmi, pretože  som sa neskutočne tešil na obyčajnú pramenistú vodu zo studničky, ktorá mi urobila veľmi dobre. Na Cetune som sa už doslova potkýnal ale dal som si teplé jedlo, ryžu so soté, chvíľu sme posedeli a našiel som silu ísť ďalej. Vlastne, čo sa týka občerstvenia, môžem povedať, že bolo veľmi dobre pripravené, dostatočný výber, hodne ovocia, boli napríklad aj vegetariánske jedlá, teplé jedlo ako som už spomenul ale aj chlieb z masťou. Podobne to bolo aj s nápojmi. Fakt je veľmi dôležité čo človek do seba dá, lebo to môže namiesto nárastu energie vyvolať veľké problémy. Teraz ma napadlo ďalšie miesto. Si predstav, ideš lesom a odrazu schody. Matúš zahlásil, že ich je 360. V tom momente kolená zas zaplakali, ale dali sme to. Vyšli sme až na vrch Roh, kde je pamätník SNP.

Jano: Nechcem sa opakovať, ale ako povedal Jaro, prírodné prostredie trate je veľmi pekné, je tam aj viacero zaujímavostí, ktoré však človek nemá čas veľmi obdivovať ak chce stíhať časové limity. Vlastne si  ani nemôže dovoliť veľmi sa zabávať a posedávať aby sa nevyhodil z tempa. No a keď sa dostavia  nejaké zdravotné problémy, tak krása ide stranou. Keďže sme do toho išli z Jarom spoločne je úplne samozrejmé, že som sa mu snažil maximálne pomáhať prekonať krízu, ktorá ho chytila pri stúpaní do kopca okolo Filipova. Na jeho častú otázku či ešte budú nejaké kopce a koľko, som sa snažil dávať také diplomatické odpovede aby ho to úplne neodpálilo. S tou bolesťou kolien som mu bohužiaľ veľmi nevedel pomôcť. V podstate sa s týmto problémov pasuje väčšina pretekárov. Mojou výhodou je, že mám viac možností chôdzu z kopca i do kopca natrénovať v blízkom okolí bydliska. Ako sa občas smejeme, u nás na strednom Slovensku je všade do kopca. Som rád ,že to plnohodnotné jedlo a krátky odpočinok v Cetune ho znovu postavil na nohy a nakoniec to zvládol celé. Nechcem aby to vyznelo tak, že pre mňa to bola prechádzka ružovým sadom. Únava a kríza prišla aj na mňa. Kilometre nepustia. Mňa to zastihlo niekde okolo Čachtického hradu. Vo Višňovom som doplnil energiu a potom prišlo strmé stúpanie rozbitým kamenistým chodníkom, ktorý akoby nemal konca. Aj som cítil, že nohy dostávajú zabrať.

Osobitosťou takýchto ultra pretekov je nočná chôdza, ktorá je oveľa náročnejšia ako za dňa. Človek sa pohybuje za dobrej viditeľnosti dvakrát rýchlejšie ako po tme. Okrem toho taký psychologický faktor, ide do neznáma a nevidí, kde to môže končiť, miestami sa to zdá nekonečné. V Šípkove na 101. kilometri bola posledná občerstvovacia stanica, čo je cca 10 kilometrov do cieľa a napodiv tam skončilo niekoľko účastníkov. Ťažko povedať, či sa uspokojili s tým, že dali stovku alebo už naozaj nevládali. Tak či tak je to úctyhodný výkon. My sme sa posilnení a trochu odpočinutý vydali za našim cieľom. Začalo sa rozvidnievať, čo nám tiež trochu pozdvihlo náladu a úspešne sme dokončili celých 118 kilometrov za 28,5 hodiny.

Steve: K tomu výkonu srdečná gratulácia a napadá ma,  ako ste sa cítili po preteku?

Jaro: Tak, nebola žiadna „ svalovka“, nohy bez otlakov, bez bolesti. V pondelok som mal voľno a v utorok som už fičal na tréningu s mojou skupinou walkerov.

Janko: Podobne aj ja, nemal som žiadne zdravotné problémy, ale samozrejme unavený som bol poriadne a bola aj „ svalovka“ :) .

Ďakujeme všetkým ktorí nás podporovali, sledovali a prispeli na dobrú vec JARO a JANO. 

Napísal: Steve / Foto: Jano a Jaro