NORDIC WALKERI NA ŠTAFETOVOM PRETEKU TRAIL RELAY BANSKÁ ŠTIAVNICA – VISEGRÁD

Nordic wlakingu sa venujem už viac ako dvanásť rokov a zažil som časy keď táto „chôdza s palicami“ vyvolávala údiv alebo smiech. Postupne si však nová športová disciplína získavala stále viac a viac priaznivcov. Pribúdalo podujatí, do ktorých sa organizátori pokúšali nordic walking implementovať. Niekde sa to chytilo, niekde veľmi nie. Buď neboli vhodné podmienky alebo nebol dostatočný záujem od nordic walking komunity. Aj preto ma zaujal príbeh partie, ktorá sa rozhodla zvládnuť Trail Relay Banská Štiavnica – Višegrád, technikou nordic walking. Obrátil som sa na Vlada Pajgerta, ktorý to celé tak trochu spôsobil, nech nám priblíži prečo tam boli a o čo vlastne išlo?

Vlado: Trailový beh Trail Relay Banská Štiavnica – Visegrád, sú preteky tímov. Do pretekov sa prihlasujú troj až osem členné tímy, zastupované svojím kapitánom, ktorý zodpovedá voči organizátorom za členov svojho tímu. Trať tvorí celkovo 18 úsekov. Úseky sú rôznej dĺžky, v rozsahu od 8 do 16 km. V prípade 6-členného tímu, každý člen tímu prejde štafetovým spôsobom tri úseky. Takto by som to definoval po formálnej stránke. Inak povedané je to dvojdňové dobrodružstvo na ktorom zažiješ veľa zážitkov, prekonáš sám seba, spoznáš množstvo nových miest a nájdeš nové priateľstvá. Tiež si zlepšíš schopnosť orientácie v novom neznámom prostredí kde musíš byť spoľahnutý na navigáciu, sledovanie značiek a prekonanie strachu v nočných úsekoch. Plne zodpovedáš za zvládnutie svojich úsekov, lebo tvoj výkon ovplyvní výsledok celého tímu. Makáš aby si nesklamal tím, v ktorom všetci sú za jedného a jeden za všetkých. Sú to dva dni v aute spolu s tímovými kolegami, s ktorými spolu prejdete v aute cez 500 km, regenerujete, driemete, sledujete priebeh výkonu kolegov, povzbudzujete. Na odovzdávkach štafety spoznávate ,,konkurenčné tímy,, a vzájomne sa povzbudzujete.

Steve: To je pekné, len mi akosi uniklo prečo nordic walking. To sa organizátorom nejak prisnilo, alebo?

Vlado: Ako bežec som absolvoval už pár iných štafiet a veľmi sa mi to páčilo. Osobne poznám organizátora Trail Relay štafety. Rozprával mi ako sa chystá na prvý ročník. Ku komunite nordic walking mám dosť blízko a tak som navrhol či by na pretek pustili aj štafetu nordic walking ako výzvu prvej štafety na takomto podujatí. Organizátor súhlasil a tak asi desať dní pred štartom sme s Jánom Brádňanským začali oslovovať jednotlivých walkerov a dávať dokopy šesť členný tím. Podarilo sa to. Tím štartoval  v zložení Ján Brádňanský, Vierka Pajgerová, Ľudo Polák, Janka Cíchová, Zuzana Červenková a Jaro Veigl. Mňa, pre moje doterajšie skúsenosti zo štafiet, navrhol Janko Brádňanský za kapitána. Rozdelil som tým na dve trojčlenné skupiny (dva autá). Vypracovali sme predbežnú logistiku a rozdelenie úsekov. S organizátorom som dohodol štart o štyri hodiny skôr pred bežcami, ktorí sú rýchlejší.

Steve: Nechcem vám brať prvenstvo, ale podobný pokus o štafetový nordic walking sa už uskutočnil. V roku 2017 sa zúčastnili dva nordic walking tímy z Lučenského klubu Medzinárodného Maratónu Lučenec – Šalgotarián na trase 40 kilometrov. Oba tímy to zvládli. Napriek tomu sa tento počin zaradil k tým, ktoré si nezískali väčší záujem a už sa neopakovali. Vaša trať bola omnoho náročnejšia. Môžeš nám ju popísať bližšie, prípadne uviesť nejaké zaujímavosti, prečo by sa mohli do budúcich ročníkov zapojiť ďalší?

Vlado: Štafetový trailový beh prechádzal Štiavnickými vrchmi, Národnou prírodnou rezerváciou Burdov a Dunaj-Ipeľ Národným parkom.  Trať sa miestami prelína aj s Rudnou Magistrálou a Barborskou cestou, prechádza okolo historických objektov, napríklad Ostrihomská Bazilika alebo Hrad Drégely v Maďarsku. Dĺžka trasy je 220 km s celkovým stúpaním 5100 m a klesaním 5330 m. Úlohou tímu bolo zvládnuť túto trasu samozrejme čo najskôr a zmestiť sa pritom do dvoch dní.

Steve: Dobre, určite sú medzi nami mnohí, ktorí majú radi výzvy  a možno v budúcom ročníku bude tímov viac. Ako to teda celé šlo, ako sa vám na tejto náročnej trase darilo?

Vlado: Rozdal som členom pár mojich skúseností čo a ako, čo mať zo sebou, rozdelili sa úseky a naplánovali sme predbežné časy odovzdávok štafety. Rozdelili sme sa do dvoch áut lebo sme si zvolili kategóriu FULL, čo znamená, že tím ide celú vytýčenú trať štafetovým spôsobom tak, že každý úsek absolvuje vždy len jeden člen tímu. Členovia idú v poradí, v akom sú nahlásení pri registrácii tímu. Vtedy sa jedno auto hýbe súbežne s jedným nordic walkerom a druhé má regeneračnú pauzu. Po dobehnutí tretieho člena sa úlohy áut vymenia. V sobotu 6.júla o 8:15 odštartovala z Banskej Štiavnice prvá členka tímu,  Vierka Pajgertová na svoj 12 kilometrový úsek s prevýšením 250 m. Tento úsek som bol ako sprievodca, nakoľko súťažiaca mala rešpekt pred chôdzou osamote v neznámom lesnom prostredí. V Svätom Antone nás už čakala posádka auta a prvá odovzdávka štafety ďalšiemu členovi. Ján Brádňanský sa vydal na svoj úsek v cez CHKO Štiavnické vrchy sám. Dĺžka jeho úseku bola 12 km a prevýšenie 325 metrov. Čakali sme ho v obci Prenčov, kde štafetové GPS prevzal náš tretí člen Ludovít Pollak a vydal sa na svoj tiež 12 km úsek. Úsek zvládol so svoju navigáciu v mobile perfektne. My sme sa presunuli do Hontianskych Nemiec, kde nás čakala posádka druhého vozidla, ktorá preberala symbolický štafetový kolík. Misia členov prvého vozidla bola v tejto chvíli splnená. Štafetový kolík odovzdaný Janke Cíchovej. Treba povedať, že odovzdávka sa posunula o 1,5 hodiny oproti vypracovanému časovému harmonogramu. Zle som odhadol rýchlosť členov tímu. Predpoklad bol 1km za 8 minút no realita ukázala, že v týchto náročných podmienkach dokážu walkeri prejsť za hodinu len 6 km. Posádka prvého vozidla sa  presunula do Šiah, kde sme si dali obed, siestu v tráve a čakali na príchod posledného člena štafety z druhého auta, ktorí niesli štafetu. Od Janky Cíchovej ju prevzala Zuzana Červenková a následne Jaroslav Veigl. Po ňom preberala zas Vierka Pajgertová a pokračovala smer Drégelypalánk (HU). Tam odovzdávala už za tmy oddýchnutému členovi, Jánovi Brádňanskému, ktorý už išiel za úplnej noci smer Nagyoroszi okolo hradu Burdov. Na týchto úsekoch to začalo byť ešte náročnejšie, lebo dotieravý hmyz a komáre využili každú chvíľku bez pohybu. Človek mal hneď plno štípancov. Na kontrolnom mieste v NPR Burdov bola tma ako v rohu. Členky bežeckých tímov mali strach a obavy vstúpiť do lesa, ktorý nepoznali. Tu sa vydal na trať opäť Ludovit Polak  smer Szendehely, kde nás už netrpezlivo čakalo osadenstvo druhého auta. Medzitým dostávame informáciu od členky bežeckého tímu, že náš člen v lese stratil mobil, ktorý využíval na navigáciu a hľadá ho. Nastáva trochu znepokojenia, na GPX trackery vidíme, že sa hýbe ale zlým smerom, čochvíľa sa otočí a ide správnym smerom. Už sme boli posledná štafeta takže sa nemohol spoľahnúť na pomoc odzadu. Len po značkách a pamäti z naštudovanej mapy sa dostáva po ôsmich kilometroch hustým lesom k nám a my odovzdávame štafetu opäť Janke Cíchovej a vraciame sa späť hľadať mobil, ktorý sme našli. Szob je naša ďalšia spoločná odovzdávka, kde sme mali chvíľu času na oddych a driemanie. Náš časový sklz je už veľký. Časový limit príchodu do cieľa o 15:00 hodine bol v tej chvíli už nereálny. Okrem toho došlo na trati k zdržaniu v dôsledku zablúdenia.  Dávam horúcu telefónnu linku s organizátorom, ktorý rozhodol o vypustení viacerých úsekov a posiela nás ďalej. V prípade potreby nás stopne.  Posádka nášho auta sa teda presúva na poslednú odovzdávku štafety a členovia sa spoločne vydajú v trojici na posledný 8 km úsek do cieľa, ktorý je  Športcentrum - Vyšehrad (HU).

Steve: Z toho, čo si povedal vyplýva, že tím neprešiel celú trasu, najmä z časových dôvodov. Skús to prosím ťa nejak zhrnúť a celkovo zhodnotiť.

Vlado: Faktom je, že štafetoví tím prešiel štrnásť úsekov z vytýčených osemnásť.  V číslach to znamená 155 km za 29 hodín. Niektoré úseky už zdolávali vo dvojici alebo trojici a tak spolu „nawalkovali“ 195,4 km. Tých km však bolo viac lebo tam nie je započítané odbočenie z trasy a hľadanie návratu späť na trasu. Trať bola pekná a zároveň náročná,  220 kilometrov a 5000 výškových metrov, z toho len 15% bolo po spevnenej asfaltovej ceste. Organizátor zvládal všetko na jednotku za čo mu patrí veľké ďakujem. Čo sa týka člnov tímu, do cieľa prišli všetci šiesti odvážlivci, hrdinovia, priekopníci v štafete nordic walking. Ďakujem im všetkým za ich úsilie, nasadenie a odvahu zdolať neznáme chodníčky, prekonať strach a obavy z lesa v tmavej noci. Museli odolávať únave, slnku, tme, komárom, prekonať únavu z prebdenej noci a ich jediným spojencom bola viera v seba samého. Tím sme mali tak narýchlo zlepený a chýbal mi tam ten správny tímový duch, nemali sme ideálnu komunikáciu, to som mal urobiť ja ako kapitán a do budúcna musím zlepšiť. Každý kto sa rozhodne ísť do štafety musí byť tímový hráč a individualisti radšej na iný typ preteku. 

Reklama

Steve: Aby sme mali ucelenejší obraz o tejto udalosti poprosil som o vyjadrenie aj jednotlivých členov tímu. Každému som položil dve rovnaké otázky:

1. Aký bol tvoj najsilnejší zážitok na pretekoch

2. Čo si si z pretekov odniesol?

Vierka Pajgertová:  Zúčastniť sa štafetového behu bol vždy môj veľký sen. Vždy som to chcela skúsiť lebo sa mi to páčilo, ale žiaľ nie je mi dopriate behať, nevládzem behať a tak keď sa naskytla táto príležitosť zúčastniť sa tohto trailového štafetového preteku technikou nordic walking, uvítala som to. Veľmi som sa tešila, ale zároveň som mala aj veľké obavy, pretože sa sama v lese bojím a neovládam ani prácu s mapou a teda neviem sa v lese orientovať podľa mapy a hodiniek. Preto som poprosila môjho manžela aby ma sprevádzal. Tak sme sa do toho dali. Trasy sa mi veľmi páčili a vlastne ani nemám najsilnejší zážitok lebo celá táto štafeta bola jeden krásny silný zážitok. Bolo to jedno veľké dobrodružstvo.

A čo som si odniesla? Jedno veľké poznanie, poznanie seba, svojich limitov a ľudí. Viem na čom mám popracovať, čo zlepšiť. Rada by som sa zúčastnila aj budúceho ročníka či už ako nordic walkerka alebo ak vesmír dá tak ako bežec. Pre mňa to bol silný zážitok a ďakujem môjmu mužovi a celému tímu za podporu, organizátorovi za možnosť zúčastniť sa tejto štafety a za jeho trpezlivosť. ĎAKUJEM, ďakujem,  že som mohla.

Jana Cíchová: Zážitkov bolo viac ale číslo jedna bola určite strata trasy.  Situácia, keď som mala  v telefóne nahratú mapu trasy v Maďarsku, avšak došlo v trasovaní ku zmene a odrazu moja trasa v noci viedla mokraďou, rákosím a zjavne sa nikde žiadna ozajstná cesta ani nerysovala.  Aby ma našli musela som ísť k najbližšej dedinke, takže ako v rozprávke o perníkovej chalúpke k najbližšiemu svetlu. Od tej chvíle viem, že to Janko a Marienka nemali vôbec jednoduché. Okrem toho som si odniesla ponaučenie, že na tímovej akcii treba držať emócie na uzde, včas a o všetkom ihneď komunikovať aby sa vyhlo domnienkám a nedorozumeniam.

Ludo Pollák: Naj zážitok, snáď strata mobilu počas môjho nočného úseku. Keď som sa vracal ho hľadať a samozrejme, že som ho nenašiel. Ale bol som odhodlaný dôjsť do cieľa svojho úseku, aj kvôli  kolegom. Šiel som len podľa turistického značenia, ktoré bolo vďaka bohu celkom dobre viditeľné a na šťastie  som si môj úsek pred štartom naštudoval. Podarilo sa mi to zvládnuť a chcem poďakovať členom štafety, že sa so mnou na môj úsek vrátili ešte v tú noc cca 40km autom a ten mobil sme v noci našli. Čo som si z preteku odniesol? Asi najviac to, že netreba sa vzdávať v žiadnej situácii. Stále sa nájde riešenie. Že je dôležitá súdržnosť kolektívu aj vo vypätých situáciách. No a otestoval som si čo zvládnem, pretože  mám vymenené obidva bedrové kĺby a pravé rameno. Takže som to testoval...ha ha.

Zuzana Červenková: Najsilnejším zážitkom bolo pre mňa prejsť moju časť trate v úplne neznámom prostredí a sama. Nikdy som nič také nezažila. Veľmi som sa tešila, no zároveň som sa aj bála, či to dám, či sa nestratím. Pre mňa bola celá štafeta veľký zážitok, tá atmosféra, ľudia, adrenalín a moja osobná výzva.

Čo som si odniesla? Okrem tých zážitkov aj novú skúsenosť, určite budem pracovať na orientácii v prostredí, ktoré nepoznám. Už viem, že sa to dá zvládnuť a keď máš dobrých spolubojovníkov, ide všetko.

Jaro Veigl: Zážitok bol celý štafetový pretek, veď takéto niečo som absolvoval prvý krát. A zážitok čo sa mi najviac vryl do pamäti? Určite ich bolo viac, či už trať vedená vo výbehu pre dobytok, spanie na parkovacom mieste pre autá, stádo danielov v lese, východ slnka...no najsilnejší zážitok bolo určite zvládnutie posledných pár metrov do cieľa. Vtedy zo mňa všetko opadlo a obliala ma obrovská radosť. No, odniesol som si v prvom rade túžbu, ešte aspoň jeden krát absolvovať tento alebo iný štafetový pretek. Totiž je o spolupatričnosti, pomoci, povzbudení, dôvere a hlavne o kolektíve, ktorý má spoločné nastavenie. Čiže bola to jedna veľká skúsenosť čo posunula v mojich očiach Nordic Walking o poriadny kus ďalej.

Reklama

Steve: Ahoj Janko, pri všetkých našich aktivitách nebolo ľahké nájsť spoločný čas na stretnutie. Som rád, že sa nám to konečne podarilo a ideme rovno na vec. Podľa mojich informácií si bol jeden z iniciátorov tohto dobrodružstva a súčasne aj člen štafetového tímu, ktorí sa zúčastnil štafetového nordic walkingu. Kapitán tímu Vlado Pajgert ma už dostatočne uviedol do problematiky štafetových behov i tohto konkrétneho podujatia, vašich strastiach i radostiach. Taktiež som stihol už hovoriť s ďalšími členmi tímu, ktorým som položil dve rovnaké a  pomerne jednoduché otázky. Keďže viem o tebe, že sa pravidelne zúčastňuješ rôznych diaľkových podujatí a rád hľadáš a prekračuješ svoje hranice dám ti jednu bonusovú otázku naviac.  Čo ťa motivovalo k účasti na tomto preteku?

Ján Brádňanský: Ďakujem za tri otázky :). Od mojich začiatkov v podujatiach na ultra dlhé vzdialenosti sa snažím odhaliť ďalšie možnosti, ktoré nordic walking poskytuje. Pri týchto pretekoch dostáva nordic walking iný rozmer ako pri pretekoch na desať či dvadsať kilometrov. Veľkou motiváciou sú pre mňa práve dobrodružstvá a zážitky, ktoré pritom prežívam. Štafetový nordic walking je na Slovensku novinkou a tento pretek bol pre mňa novou veľkou výzvou s viacerými zvláštnosťami. V prvom rade to bola trasa dlhá 220 kilometrov, ktorá začínala na Slovensku a končila v Maďarsku. Zaujímavý bol aj profil trasy. Prvé desiatky kilometrov sme prekonávali  v kopcovitom teréne stredného Slovenska,  postupne nás mierne klesanie viedlo   rovinami južného Slovenska. Avšak aj v tomto úseku ako i časti maďarskej časti trasy sa našli kopce, kde sa človek zapotil. Mám už dosť skúseností s ultra dlhými pretekmi, ale v tomto prípade som bol zvedaví ako to zvládneme tímovo vrátane prepravy, samozrejme aj odovzdávania toho pomysleného štafetového kolíka, teda v našom prípade čipu. Zdanlivo banálna vec, ale museli sme si to osvojiť, pretože minúta za minútou rýchlo beží a ukrajuje z časového limitu. V neposlednom rade bola veľmi dôležitá orientácia každého pretekára v teréne a jeho práca s navigáciou. Na rozdiel od klasických pretekov,  sa človek nemôže spoľahnúť na skupinku, pretože v danom úseku je  sám a značenie miestami slabšie. Takže by tento pretek preveril skutočne každého člena tímu čo do kondície, psychickej odolnosti i schopnosti tímovej spolupráce. Ako som očakával, získali sme cenné skúsenosti.

Steve: No, ak so ťa pochopil správne, tento pretek naplnil tvoje očakávania, bola to výzva, ktorá preverila schopnosti celého tímu a obohatila tvoje skúsenosti v nordic walkingu na ultra dlhých tratiach, pozrime sa teda na tie dobrodružstvá a najsilnejšie zážitky.

Ján Brádňanský: Dobrodružstvom bol celý pretek. Silných zážitkov bolo veľa ale niektoré už popisovali kolegovia. Nechcem  sa opakovať, ale nedá mi nespomenúť nočné hľadanie Ľudkovho strateného mobilu v tráve a chrastí. Môj osobný zážitok je z nočného úseku, ktorý som prekonával na maďarskej strane a viedol popod hrad Burdov. Úsek bol výborne vyznačený až po hrad, asi kvôli turistom. Boli tam dokonca odrazky, ktoré pekne reagovali na svetlo čelovky. Avšak v momente ako som minul hrad, akoby uťal. Bola tam síce značka ale od nej videli tri cesty a vyvstala otázka, ktorou ísť. Aby to bolo ešte napínavejšie, v tom mieste nebol žiadny signál, ani mobilný ani GPX. Nie že by som bol nejak na duchov, ale ... sám v lese, pod hradom, tma, žiadny signál. Minimálne to bolo zvláštne. V duchu som si iba povedal „Žeby si z nás hradní páni robili žarty?“ Vďaka mojim orientačným schopnostiam a troche šťastia som si vybral tú správnu cestu, čo so po krátkom úseku, keď naskočila navigácia, potvrdilo. Keď sme sa neskôr na odovzdávke rozprávali s kolegami bežcami, túto skúsenosť potvrdili aj oni.

Steve: Toto je pekný zážitok, najmä keď sedím pri káve a počúvam. Neviem ako by som sa tváril sám v noci na tom mieste. Niekto verí na duchov, niekto nie, dá sa to vysvetliť aj na báze fyzikálnych zákonov, poznáme veľa miest kde proste žiadny signál niet, takže nejdeme hľadať duchov a skúsme ešte nejaký zážitok.

Ján Brádňanský: Emotívne silným zážitkom bol ranný štart do ďalšej etapy, ktorý som absolvoval pri nádhernom východe slnka s prebúdzajúcou sa prírodou.  Po krátkom výšľape asfaltovou cestom som prišiel na vrch, odkiaľ bol parádny výhľad na Ostrihom. Čo ma tak trochu znervóznilo, bol fakt, že vôbec mi nechutilo jesť. Zo skúseností viem, že ak človek zanedbá stravu na niektorom úseku vždy ho to neskôr dobehne. Dal som si vodu, trochu hroznového cukru a nejak som to po ďalší odovzdávkový bod zvládol. Ešte sa trochu vrátim k tomu východu slnka. Mám to potvrdené od viacerých pretekárov na ultra dlhých tratiach, že ak boli v noci vyčerpaní, s ranným svitaním sa do nich nalievala nová energia. Podľa mňa určite niečo na tom bude.

Steve: Nechcem aby sme prešli do inej témy ako je nordic walking, ale súhlasím s tebou. Východ slnka je nielen krásny, ale prináša so sebou obrovskú energiu, ktorá dokáže nabiť človeka. Možno sa tejto téme budeme venovať v inom rozhovore. Teraz nám v krátkosti povedz, čo si si z pretekov odniesol. Nemyslím len vecné ceny ale tie iné, nemerateľné hodnoty ako napríklad skúsenosti či ponaučenia.

Ján Brádňanský: Tak vecné ceny v pretekoch neboli, ale dostali sme pekné medaile. Okrem toho si veľmi cením nové skúsenosti, ktoré som získal. V prvom rade to bolo vyskladanie súťažného tímu. Keďže rýchlosť bežcov je vyššia ako nordic walkerov a boli sme tento krát jediný tím, museli sme počítať s tým, že každý člen je v určitom úseku odkázaný len sám na seba. Takže členovia musia byť kondične i mentálne zdatní, schopní samostatne sa orientovať v cudzom teréne a dostatočne rýchli, aby ste stihli minimálne stanovené  časové limity. Pre nordic walkerov, ktorí by chceli v budúcnosti takýto pretek absolvovať, by som krátko zhrnul niekoľko dôležitých bodov k príprave. Samozrejme je to príprava stravy pitného režimu, orientačná príprava, čo znamená oboznámenie sa z etapou, kontrolnými bodmi a načítanie GPX. Nestačí si však len GPX načítať ale naučiť sa s ním aktívne pracovať. Dôležité je mať viac vybavenia, lebo po každom úseku sa človek potrebuje prezliecť. Naučiť sa rýchlo regenerovať, lebo počas pretekov človek trpí nedostatkom spánku, ktorí môžu ešte zvýšiť nepredvídané okolnosti, ako bolo v našom prípade napríklad nočné hľadanie strateného mobilu.

Steve: Ďakujem tebe, kapitánovi i všetkým členom tímu za rozhovor. Verím, že informácie budú pre mnohých vyznávačov nordic walkingu zaujímavé a možno pre niekoho inšpirujúce.