NORDIC WALKINGOM SA NADCHLA

„No sports“ odpovedal Winson Churchill, keď sa ho reportér opýtal čomu vďačí za svoju výbornú fyzickú a psychickú kondíciu. Čas ukázal, že jeho kondícia vo vyššom veku až tak výborná nebola, ale to necháme historikom. Pravdou je, že veľká skupina našej populácie sa tejto myšlienky drží. Potom stretávame športovcov, ktorí sa venujú dlhodobo jednému športu pokiaľ im to zdravotný stav umožňuje. Tou treťou veľkou skupinou sú „multišportovci“, ktorí zvládajú dve a viac športových disciplín, samozrejme s rôznou intenzitou. Do tejto skupiny by som zaradil aj Janku Cíchovú a keď si prečítate náš rozhovor pochopíte prečo.

Steve: Ahoj Janka, mohla by si sa v krátkosti predstaviť (povolanie, vzdelanie, stav, záľuby) proste informácie, o ktorých chceš a môžeš s našimi čitateľmi podeliť.

Jana: Som Jana Cíchová a už 13 rokov vediem oddelenie dopravných priestupkov, vodičských preukazov a autoškôl na zlínskom magistráte. Okrem toho pracujem ako dobrovoľníčka v Diakonii Valašské Meziříčí, a to s klientami chráneného bývania. Som vydatá, môj manžel Michal podniká, máme tri dospelé dcéry a „anglickú buldočiu princeznu Wensdy“. Medzi moje veľké koníčky patrí samozrejme šport, okrem toho navrhovanie a šitie odevov pod vlastnou značkou Experri, veľmi rada maľujem, čítam, pletiem, ... no bolo by toho asi ešte veľa.

Steve: Za predpokladu, že aj tvoj deň má 24 hodín a týždeň sedem dní, nie je mi úplne jasné ako to všetko stíhaš, ale ako sa vraví: „Kde je vôľa tam je cesta“. Možno to bude inšpirácia pre ľudí, ktorí nemajú čas na nič, aby prehodnotili svoj „time menežment“. Teraz sa však budeme venovať jednej z tvojich záľub, športu. Ako si sa k nemu dostala a aké miesto má v tvojom živote?

Jana: Ako malá som sa naučila pomerne skoro čítať a hltala som všetky športové časopisy, chcela som byť plavkyňa. Bohužiaľ, v mojom rodnom mestečku nebol bazén a tak som si vybrala moderný tanec. Rodičia však chceli, aby som venovala nejakému „ozajstnému športu“, a tým podmienili moje tancovanie. Takže ak som chcela tancovať, musela som si vybrať nejaký šport. Ja som si vybrala volejbal, ktorý som trénovala a hrala až do ukončenia strednej školy. Potom prišla láska, manželstvo, deti, domácnosť a toho času pre seba bolo menej. Ale športu som ostala verná. Všetky tri naše dcéry od mala závodne plávali a manžel je tiež športovec, takže sport bol a je neoddeliteľnou a prirodzenou súčasťou môjho života. Postupne, ako dcéry rástli, som začala aj ja znovu viac športovať. Paradoxne, čím som staršia, tým mám väčšiu chuť a odvahu vyskúšať nové športy. Napriek tomu medzi moje „trvalé športové lásky“ patrí zjazdové lyžovanie, plávanie, jazda na kolieskových korčuliach, bedminton, cyklistika, beh a v posledných rokoch sa na najvyššej priečke ocitol nordic walking, pre ktorý som sa skutočne nadchla. Vzhľadom k môjmu pomerne „adrenalínovému“ zamestnaniu, je pre mňa šport a hlavne nordic walking, jedna z ciest ako ukľudniť myseľ a získať nadhľad. V rámci dobrovoľníctva potom vnímam šport ako možnosť spoločného zdieľania a prepojenia s klientami, s ktorými trávim čas a chcem obohatiť ich životy.

Reklama

Steve: Teší ma, že nordic walking je v tvojom rebríčku na najvyššej priečke, ale určite to nebolo z večera do rána. Aký príbeh sa za tým skrýva?

Jana: K nordic walkingu som sa dostala úplne náhodou, a to na charitatívnej akcii Janka Vajčnera, kde som bola ako dobrovoľník. Bola to skutočne taká osudová „slučka“. V bežeckej skupine na sociálnej sieti som zachytila Jankovu výzvu, kde hľadal dobrovoľníkov na akciu. Slovo dalo slovo a ja som išla aj s kamarátkou do Strážnice, kde Janek lámal rekord. Ja som mu zapisovala výsledky, podávala vodu, magnézium a popri tom odhalila, čo to vôbec nordic walking je. O mesiac na to, som už išla svoj prvý závod. Potom to dostalo rýchly spád.  Len pár mesiacov a už som bola v Choczewu, na majstrovstvách sveta, kde som poznala mnohé známe tváre nordic walkingu. Už na tomto veľkom závode som pochopila, že polmaratón a dlhé trate s palicami bude môj intenzívny príbeh lásky. Závodná atmosféra je návyková. Pre mňa totiž platí, že čím väčšia športová výzva, tým väčší zážitok.

Steve: Od momentu keď tvoja láska k nordic walkingu vzplanula ubehol nejaký čas. Vídavame ťa na rôznych nordic walking podujatiach aj na stupienkoch víťazov. Aké sú tvoje plány a ambície v nordic walkingu, ktorým smerom sa budeš ďalej uberať? A samozrejme, vždy je to niečo za niečo, ako vyzerá tvoj tréning? Koľko nachodíš kilometrov  alebo natrénuješ hodín?

Jana: Tento rok je to už tretím rokom čo závodím, takže se samozrejme snažím trénovať pravidelne. Okrem pretekov nachodím mesačne tak 100 až 150 km, podľa  toho, ako mi to čas a iné priority umožnia. V poslednom roku som sa našla v ultra dlhých tratiach. S nimi sa moja láska k nordic walkingu posunula zas o úroveň vyššie. Veľmi rada by som zvládla budúci rok nordic walking technikou Lazovú  stovku do 24 hodín a niekedy v budúcnosti by som rada pokorila trasu 220 km. Je to jeden z mojich snov.

Steve: Ktoré súťaže boli pre teba naozaj ťažké a aké sú tvoje TOP trofeje v súťažiach v nordic walkingu, ktoré si najviac vážiš?

Jana: Čo sa týka trofejí v nordic walkingu, majú podľa môjho názoru rôznu vypovedajúcu úroveň. Stáva sa, že na pretekoch sú niektoré kategórie menej obsadené, takže formálne výsledky, bez konkrétnych súvislostí, vyzerajú často ďaleko „pompéznejšie“, než tomu bolo v realite. Preto osobne „nehrám“ len na  umiestnenie a poháre, aj keď samozrejme mám z každého veľkú radosť. Najintenzívnejší pocit šťastia  mi priniesla Lazová stovka 2024 a tiež 4. miesto na polmaratóne svetového šampionátu v Szklárskej Porebe v Poľsku. Tento pretek bol naozaj náročný, pre mňa zvlášť, pretože som od piateho kilometra som išla s vymknutým členkom. „ Bedňa“ mi utiekla o 5 minút. Tento pretek som fakt dala hlavou.

Steve: Ako si povedala, nehráš len o medaile, takže nordic walking ti určite dáva oveľa viac. Povieš nám čo?

Jana: Nordic walking  je pre mňa možnosť byť intenzívne sama so sebou, ale zároveň s ďalšími úžasnými ľuďmi, s ktorými rezonujem na rovnakej frekvencii. Sú to najmä  „dialkoplazy“, ktorí milujú dlhé trate, nevadí im nepohodlie, majú zmysel pre humor a spravodlivosť. Páči sa mi tá ich „ultra“ česť zarytých „diaľkoplazov“. Nordic walking je dnes pre mňa, ale myslím, že i môjho manžela Michala, vlastne už životný štýl. Manžel, aj keď nepreteká, je aj v tomto športe môj najväčší „parťák“, najlepší priateľ a tréner. Zapojili sme sa do nášho športového príbehu aj pracovníkov Diakonie a klientov z chráneného bývania. Trénujeme s nimi, podporujeme ich v závodoch, šírime myšlienku využitia nordic walkingu v sociálnej práci a v dobrovoľníckych aktivitách.

Reklama

Steve: Máš nejaké plány do budúcnosti čo sa týka nordic walkingu. Keď tak aké sú?

Jana: Tak v budúcnosti by som chcela naďalej  pretekať a posúvať svoje doterajšie limity, ale chcem sa tiež venovať tréningu klientov z chráneného bývania a propagácii nordic walkingu v rámci nášho projektu „Odvaha vykročiť“. Plánujem tiež obstarať nejaké krásne paličky pre svoju najstaršiu vnučku (u ďalších vnúčat je na to ešte čas) a určite s ňou vyrazím zdolať nejaký ten jej prvý „kopec“.

Steve: Máš nejaký odkaz, tip alebo odporúčanie pre záujemcov alebo aktívnych nordic walkerov?

Jana: Všetkým, ktorí začínajú či chcú s nordic walkingom začať, odkazujem, že je to relax ale aj šport zároveň. Každý si v ňom môže nájsť to svoje. Nordic walking je  totiž o slobode pohybu a ducha. Prekonať nepohodlie, lenivosť, únavu. To všetko stojí za úžasné benefity, ktoré tento šport ponúka. A čo viac, byť členom obrovskej rodiny walkerov, to je ozaj životné šťastie.

Tiež chcem pripomenúť, že nie je potrebné mať hneď (a ani potom) to najlepšie a najdrahšie vybavenie, ani vyraziť hneď na náročné túry do hôr. Väčšinou tie najlepšie trasy nájdeme v blízkom  okolí a športové vybavenie sa dá, s troškou snahy a kreativity, obstarať tiež veľmi výhodne.

Fandím všetkým a na všetkých sa teším.

Napísal: Steve / Foto:Jana Cíchová