RUSÍNSKE ULTRA DOBRODRUŽSTVO

Neveril by som, že je to tak chytľavé.

Aby som nerobil paniku, nehovorím o nejakej infekcii, ale o diaľkových alebo inak povedané ultra pretekoch. Priekopníkom v tejto oblasti za náš nordic walking klub je Ján Brádňanský, ktorý už absolvoval viacero týchto pretekov, bola to napríklad Lazová 100, Hriňovská 100 alebo Javornícka 100. 

Tohto roku si začal brúsiť zuby na ďalšie, Rusínska 100 alebo  66 – ka. Tento krát ale neostal v tom sám. Pridali sa k nemu Danka Kancková a Miška Ďalogová z Lučenca. Keďže Janko je empatický človek a dámy ešte takéto preteky neabsolvovali, dohodli sa, že pôjdu na 66, ktorá v konečnom dôsledku mala viac ako sedemdesiat kilometrov. Osobne to považujem za poriadny záber a tak som bol zvedavý prečo sa na to dali a ako to zvládli.

Steve: Dámy, kedy vás táto, podľa mnohých bláznivá, myšlienka napadla a prečo ste sa rozhodli ju aj realizovať?

Danka: Spomínam si, že nás to chytilo  minulý rok v novembri, keď sme počas  dvanásť hodinových pretekov v Banskej Bystrici (B12) absolvovali šesť kôl, čo bolo celkovo päťdesiat jeden kilometrov. Išli sme spolu s Miškou a obidve sme boli dosť prekvapené, pretože to bolo prvý krát, čo sme technikou nordic walking prekonali takúto vzdialenosť. Ostala vo mne akási túžba ísť ešte ďalej za túto hranicu, proste to skúsiť.

Miška: Áno, pamätám si ten pocit, keď sme si v cieli uvedomili, že sme prešli 51 kilometrov a tiež mi ostala v mysli výzva, skúsiť koľko by to moje telo ešte zvládlo. Rozhodnutie padlo v apríli 2023 na podujatí v Bojničkách, kde nás Janko Brádňanský posmelil, že určite by sme to zvládli a ponúkol nám pomoc s prípravou.

Steve: Jasné, to jeho nadšenie bolo tou iskrou, ktorá vás naštartovala. A čo doma, zdieľala rodina vaše nadšenie?

Danka, Miška: Tak spočiatku sme boli za bláznov, dôvodom boli najmä obavy o naše zdravie ale potom, keď videli naše odhodlanie, sa to nejako ukľudnilo. Však my sme tiež nechceli hazardovať so zdravím, preto sme sa veľmi zodpovedne postavili aj k našej príprave.

Steve: Viem, že tréningový plán vypracoval aj prípravou vás sprevádzal Ján Brádňanský, ktorý má už niečo nachodené aj naštudované. Ako teda vyzeral váš tréningový režim?

Danka: V prvej etape, čo nás aj trochu zaskočilo, sme  znížili objem nachodených kilometrov za týždeň. Viac sme začali sledovať aj trénovať „nastúpané výškové metre“. Okrem toho sme si dávali pozor, aby sme sa držali v optimálnej pulzovej frekvencii. Tréner nám často opakoval: „Tak ako vraví stará ľudová múdrosť, pomaly ďalej zájdeš. Pri vytrvalostných pretekoch to platí zvlášť.“

Miška: Tréningový plán sme mali nastavený na štyri aktivity týždenne. Jeden krát nordic walking, jeden krát chôdza po asfalte bez palíc, jeden krát tréning výškových metrov a k tomu bicykel. Keďže v našom okolí veľa tých kopcov nieto, trénovali sme po asfaltovej ceste z Haliče na Polichno smer „Paríž“ (vrch Páriš) s prevýšením 341 metrov. Niekedy sme trénovali spolu, bicykel väčšinou samostatne.

Steve: OK, pri športovej príprave je veľmi dôležitá aj strava. Mali ste nejaký zvláštny stravovací režim alebo sa dá povedať takú bežnú stravu?

Danka: Ja som dlhodobo na bezlepkovej strave. Okrem toho som nemala žiadnu zvláštnu diétu. Dávali sme pozor na dostatočný príjem bielkovín, minerálov a vitamínov.

Miška: Ja som konzumovala úplne bežnú stravu. Ako sa hovorí, zjem všetko čo nezje mňa. Samozrejme doplnky výživy, najmä minerály a vitamíny. Okrem toho sme skúšali aj energetické gély, aby sme si vybrali ten najvhodnejší, ktorý nám telo najlepšie strávi. Pri takýchto vzdialenostiach je nutné niekedy rýchlo doplniť energiu a pritom nezaťažiť žalúdok.

Danka: Čo bolo veľmi dôležité, bol dvojtýždenný rozpis pred pretekmi, ktorý zahrňoval vlastne komplexné opatrenia k príprave  na preteky. Teda nielen stravu, ale aj spánok, hydratáciu, otužovanie, relax ... proste denný režim ako v tábore.

Steve: No, z toho čo hovoríte vidieť, že ste pristúpili k príprave naozaj zodpovedne. Ako ste sa cítili pred štartom?

Reklama

Danka: Ako sa  blížil deň štartu ozývali sa aj rôzne obavy. Najväčší bol asi strach či to vydrží zdravie, obava, že vlastne sklamem, sklamem seba, rodinu, trénera ... Mišku.

Miška: Ja som bola úplne v pohode až kým som si večer pred pretekmi neľahla  do postele. Potom to prišlo. Našla som tú „druhú polovičku“ samej seba, tú horšiu a negatívnu, ktorá mi vnucovala  myšlienky ... zlyhám, sklamem seba, trénera, a hlavne obavy ako prežijem tmu, pretože predstavivosť v mojej hlave vtedy pracuje na plné obrátky a vidím aj neviditeľné... proste strach má veľké oči.

Steve: Viem si to predstaviť a asi každý, kto sa niečo mimoriadne pripravoval. Či to bola maturita, skúšky v autoškole ale čokoľvek iné. Mechanizmus je rovnaký, treba si povedať, že človek urobil všetko čo bolo v jeho silách a byť pripravený prijať zodpovednosť za výsledok. Toto ste asi dokázali, keďže ste boli ráno na štarte. Aké ste mali pocity tam?

Danka: Ráno na štarte to úplná idylka. Slniečko sa pomaly predieralo z hmly a v jeho lúčoch sa trblietali kvapky rosy. My sme povzbudzovali jeden druhého a nálada bola výborná.

Miška: Ja som prežívala na štarte úplnú eufóriu a môžem povedať, že mi to dosť dlho vydržalo. Ústa sa mi takmer nezavreli. Ešte sa pridala k nám bežkyňa Peťa, ktorá bola na pretekoch sama. Najprv, že pôjde chvíľku s nami a tak nám bolo spolu dobre, že išla s nami až do cieľa. Mala síce trekové palice, chcela bežať, ale jednoducho ostala s nami. Ale to som trochu predbehla.

Steve: Áno, tiež si myslím, lebo zatiaľ to vyzerá veľmi idylicky. Slniečko, ranná rosa, eufória a sme v cieli. Také jednoduché to ale asi fakt nebolo, alebo áno?

Danka: Určite nie. Mňa tak niekde okolo tridsiateho kilometra rozboleli bedrové kĺby. Najprv prišli obavy ako to zvládnem. Potom som si povedala, všetko je v hlave a tak som si začala nahlas pospevovať: „Nič ma nebolí, nič mi nie je, dobre sa cítim“. Pre okolie som vyzerala asi ako švihnutá ale bolo mi to jedno. A ver či nie, zabralo to. Bolesť po nejakej chvíli prešla.

Miška: Mne, ako som už povedala, pusa išla nonstop až do päťdesiateho kilometra. Potom akoby uťal, asi na  päťdesiatom piatom kilometri  som ostala úplne ticho.  Do cieľa nám ostávalo približne dvadsať kilometrov, v tom nejaké dve posledné stúpania. Hovorila som si, veď to už nie je tak ďaleko, vydržím.  V mojom vnútri sa však znovu strhol boj. Moje horšie ja mi podsúvalo negatívne myšlienky ... načo si sem išla, teraz nevládzeš, nedôjdeš ani do cieľa, vykašli sa na to. Aby toho nebolo málo, chytili ma žalúdočné problémy so všetkým čo k nim patrí. Výhodou bolo, že sme sa v tej našej malej skupinke vzájomne „ťahali“ a tak sa aj mne podarilo túto krízu prekonať. Na šiestej občerstvovačke to chcela skončiť zas Peťa. Povzbudili sme ju, najedli sme sa, oddýchli si a spoločne išli ďalej. Do cieľa sme prišli niekedy okolo tretej hodiny ráno.

Steve: Gratulujem vám, že ste to dokázali. Povedzte, aké ste mali pocity a myšlienky v tom momente.

Miška: Moja prvá myšlienka bola: „Chcem sprchu a chcem spať“. Samozrejme som bola šťastná, ale strašne unavená. Pochodové myšlienky zo šťastného príchodu do cieľa prišli na komfortom matraci v telocvični, keď som bola v polohe ležmo.

Danka: Pre mňa bolo veľkým potešením si zazvoniť na ten záverečný zvonček a tiež som bola šťastná, že sme to spolu dali a bez ujmy na zdraví.

Reklama

Steve: Každé podujatie prináša so sebou viacero veselých i horších zážitkov. Vy ste strávili spolu viac ako devätnásť hodín. Môže sa podeliť s nami o tie vaše najsilnejšie zážitky?

Miška: Ja som zažila prvý stres už pred štartom. Nebol to veľmi veselý zážitok, pretože cestou som zistila, že  som doma zabudla moje obľúbene rozchodené Hoky. Záchranu sme našli  v predajni Outdodor Nemecká, kde bola veľmi ochotná obsluha. Dlho, dlho som skúšala a nakoniec mi najlepšie sadol podobný model značky Hoka, aký mám aj doma. Aj tak som však mala malú dušičku, ako v čisto nových topánkach prejdem takmer osemdesiat kilometrov. Chalani v predajni dobre poradili a topánky ma odniesli šťastne do cieľa iba s dvoma otlakmi.

Danka: Mne sa zas podarilo zlomiť špic na palici, čo som zbadala asi v polovičke trasy. Keďže sa s tým v tej chvíli nedalo nič robiť, musela som to zvládnuť. Okrem toho sme skoro nestihli limit na občerstvovačke v Kapišovej, nakoľko na trase bola vyznačená K3 po 45 km. Túžobne sme sa obzerali po lúkach, ale občerstvovačka nikde. Nakoniec sme ju dosiahli na 47,5 km v dedine Kapišová. Teraz sa na tom smejeme, ale keď nám pastier vohnal do cesty stádo kráv, a časový limit nás tlačil, nevedeli sme čo robiť. Nasadili sme rýchlejšie tempo, prišli sme len tak tak, pár minút pred limitom. Odmenou boli skvelí ľudia, ktorí nás privítali výbornou náladou, občerstvením aj muzikou, že sa nám ani nechcelo z tadiaľ odísť.

Miška: Tiež si na to spomínam: „Veď už tu mala byť a my sme niekde na lúke mimo civilizácie, medzi rútiacimi sa kravami“. Fakt sme chvíľu nevedeli čo robiť, čakať, utekať alebo plakať od zúfalstva, pretože čas nás neúprosne tlačil. Naozaj sme to stihli len tak tak. Na občerstvovačke bola ale naozaj pohoda. Trocha adrenalínu sme zažili po odchode hneď za dedinou. Uprostred  poľnej cesty sme vyrušili dosť akčného hada, ktorý sa vyhrieval na kameňoch a nechcelo sa mu uhnúť. Zdvihol hlavu, obhliadol situáciu ale nakoniec sa rozhodol pre mierové riešenie a odplazil sa preč.

Steve: Ako počúvam zažili iste aj stresové situácie, ale hlavne že ste došli v poriadku do cieľa. Po takomto výkone by mohli nastať dve situácie. „Tak som to zvládla ale už nikdy viac“, alebo druhá „toto som zvládla, čo skúsim ďalej?“ Ku ktorej to máte bližšie?

Danka: Neviem či tieto diaľkové trasy nie sú návykové lebo ja som onedlho po skončení začala uvažovať o ďalšej trase. Je to Hriňovská 100, páči sa mi že čiastočne ide územím, ktoré pomerne dobre poznám. Len trochu sa obávam tej stovky. Niečo sa šuškalo, že možno bude 50 ka, to by som asi brala. Uvidíme. Momentálne ma tieto diaľkové trasy priťahujú viac ako súťaže v nordic walking.   Trasa na Rusínskej 66 bola síce náročná, ale plná krásnej prírody, kultúrnych pamiatok – kostolíkov, pekných zážitkov s úžasnou partičkou. Vyzdvihla by som prácu organizátorov za skvelú organizáciu pretekov a v neposlednom rade neskutočne milých a dobrosrdečných dobrovoľníkov, ktorí sa postarali o perfektné značenie trasy, obsluhu na občerstvovačkách, ale aj dobrú náladu a povzbudenie.  Za to im patrí veľké ďakujem. Taktiež sa chcem poďakovať Jankovi Brádňanskému, ktorý nás parádne pripravil na ultra pochod po každej stránke, či to už boli tréningy alebo cenné rady týkajúce sa vybavenia, stravy, regenerácie a výživových doplnkov.

Miška: Bola to pre mňa úžasná skúsenosť, mentálne som si veľmi oddýchla, vyčistila hlavu. Tiež uvažujem o tom, že by som išla na niektoré z ďalších diaľkových podujatí.

Steve: ďakujem vám za rozhovor, prajem veľa šťastných kilometrov a verím, že naďalej ostanete v našej nordic walking komunite. Vždy to tak býva, jedni sú rýchlejší, iní na dlhé trate ale spolu vytvárame komunitu nordic walkerov.

Napísal: Steve / Foto: Miška, Danka, Jano a organizátori R100.